Na Slovensku chýba sedem tisíc zdravotníckych pracovníkov
Máme po voľbách. Politické strany nás vo svojich predvolebných kampaniach presviedčali, ako šmahom ľavej ruky dokážu vyriešiť problémy zdravotníctva, ako ľudia odrazu prestanú čakávať v čakárňach ordinácií, akoby ani stále ešte nevedeli, že až priveľmi často čakajú už aj na samotné časenky. Veď čo iné, ako zdravie, sa môže považovať za najkľúčovejší faktor rozvoja spoločnosti? Dobré zdravie je predsa najpevnejším základom sociálneho a ekonomického rozvoja. Jeho vyššie stupne znamenajú, že ľudia žijú dlhšie a užívajú si viac rokov života bez zdravotných problémov. Navyše, ekonomicky nezaťažujú zdravotný systém.
Alebo už neplatí téza, že prevencia je lacnejšia ako kuratíva? Alebo je pre tých, ktorých medicína živí, výhodné mať dostatok chorých ľudí? Oprime toto konštatovanie aspoň o jedno stanovisko Svetovej zdravotníckej organizácie (WHO), ktoré bolo oficiálne zverejnené 18. decembra 2003 pod názvom - “Budujeme budúcnosť”, ktoré určovalo možnosti, ako zreorganizovať zdravotnícku starostlivosť tak, aby sa v budúcnosti zabezpečila lepšia starostlivosť o zdravie. Už vtedy sa totiž veľmi vypuklo začala prejavovať celosvetová kríza v zdravotníctve, spočívajúca najmä v kvalite a počte zdravotníckych pracovníkov, potrebe zdokonalenia existujúcich informačných systémov a dostupnosti relevantných zdravotníckych informácií, udržateľnom financovaní zdravotníctva a schopnosti realizovať rovnú a spravodlivú politiku v pluralitnej spoločnosti. Svet bol, a stále aj je, rozpoltený kvôli nerovnosti v zdraví, a ani dnes (po šestnástich rokoch od uverejneného stanoviska WHO) sa toho až tak veľa, žiaľ, na Slovensku nezmenilo k lepšiemu. Skôr naopak, masívnou privatizáciou, ktorá začala roku 2004 sa situácia ešte viac skomplikovala, ešte viac zhoršila smerom k občanovi. Práve postupne sa prehlbujúci nespravodlivý princíp poskytovania zdravotnej starostlivosti vyvoláva na Slovensku vlnu občianskej nespokojnosti. Ak by sme totiž súčasný stav zhrnuli do jednej vety, na Slovensku práve z tohto dôvodu prevláda nespravodlivá a ponižujúca diskriminácia vidieckeho obyvateľstva pri zabezpečovaní rovnosti, dostupnosti a kvality poskytovanej zdravotnej starostlivosti. Dôvod je všeobecne známy, na Slovensku niet dostatok lekárov.V záverečnom, vyššie spomínanom Stanovisku WHO, ktorú pod vedením profesora Joffrey Saxa vypracovala komisia pre makroekonomiku a zdravie, sa píše jej hlavné motto: „Kde niet zdravia, tam niet ekonomiky“, teda nie naopak, ako sa to v súčasnosti snažia prekrútiť niektorí politici, že do zdravia dáme len toľko, koľko nám v rozpočte zostane. Pripomeňme im, že podľa štatistík Národného centra zdravotníckych informácií (NCZI) sa rušia ambulancie nielen na vidieku, ale už aj v mestách. Výsledkom je, že medzi rokmi 2012 - 2017 ubudlo v celom ambulantnom sektore cca 1600 lekárov. V súčasnosti máme na Slovensku, podľa NCZI, necelých 2500 všeobecných lekárov a 1081 pediatrov, pričom 74 % z nich má nad 50 rokov a priemerný vek pediatra je 59 rokov. Aké sú následky? Už spomínané dlhé čakacie lehoty na vyšetrenie u špecialistu a čas, ktorý môže lekár pacientovi venovať, sa dramaticky skracuje. U všeobecného lekára, podľa Asociácie súkromných lekárov, je to priemerne na osem minút, u pediatrov na 12 minút…! Nech teda povedia, ako chcú doplniť približne 7000 zdravotníckych pracovníkov dnes chýbajúcich v nemocniciach a ambulanciách? Bojím sa, aby niekto múdry nepovedal, že ak nie sú peniaze na liečbu, presuňme ich z rehabilitácie a kúpeľníctva tam. Naozaj sa veľmi toho obávam.
PhDr. Ivan Bielik, PhD. MPH
