Prvé pokusy so sklenenými šošovkami na zlepšenie videnia robil už v 16. storočí všestranný maliar a vedec Leonardo da Vinci.
Postupom času sa vyvinuli jednoohniskové dioptrické šošovky, ktorými sa dodnes korigujú chyby videnia. Pokrokom boli dvojohniskové (bifokálne) šošovky, ktoré umožňovali jednými okuliarmi vidieť do diaľky i na blízko. Okolo roku 1956 sa objavili prvé multifokálne – progresívne šošovky. Umožňovali plynulejší prechod videnia z diaľky do blízka. Mali však ešte mnohé praktické i estetické obmedzenia. Od roku 1990 sa však začali multifokálne šošovky intenzívne vylepšovať a v súčasnosti sú takmer na nerozoznanie od bežných dioptrických skiel. Poskytujú plynulú korekciu videnia na blízko aj do diaľky a zabezpečujú stabilný obraz vo všetkých smeroch. Takže človeku, ktorý strieda rôzne druhy činnosti, dnes stačia jedny okuliare s multifokálnymi šošovkami na celý deň.
Syndróm krátkych rúk
Asi štyridsať percent populácie nosí okuliare. Schopnosť kvalitne vidieť je predurčená geneticky. „Niektorí z nás potrebujú okuliare od detstva, iní po nich siahnu spravidla až po štyridsiatke, keď sa im zrazu zdá, že majú pri práci málo svetla, trápia ich časté bolesti hlavy, nepríjemné rezanie očí, a najmä lepšie čítajú, ak si text dajú ďalej od očí. To sú typické prejavy znižovania akomodačnej schopnosti očí.“
