6/2008

Poskytovanie anestézie a resuscitácie, čiže tlmenia bolesti a oživovania, má svoju históriu, ktorá sa dnes prezentuje ako veľmi vážny, nesmierne dôležitý medicínsky odbor anestéziológia a resuscitácia.

Doc. MUDr. Milan Májek, CSc., vedúci Katedry anestéziológie a intenzívnej medicíny Slovenskej zdravotníckej univerzity (SZU) a bývalý riaditeľ Slovenskej postgraduálnej akadémie medicíny, predchodkyne SZU, sa venuje tomuto odboru už viac ako tri desaťročia. Vynikajúci pedagóg s logickými a presnými štylizáciami, zrozumiteľnou a prístupnou interpretáciou. Konzultácie s ním sa stali pojmom. Svoje vedomosti pretavil do expertných posudkov nielen ako hlavný odborník, ale aj ako súdny znalec. Je hlavným osnovateľom nových koncepcií odboru anestéziológia a intenzívna medicína (1998, 2006). Nekompromisnosť, tvrdý boj s plagiátorstvom, nepodkupnosť, priamočiarosť a svojskosť, to je jeho štýl.

Môžete čitateľom priblížiť minulosť a súčasnosť tohto medicínskeho odboru?

Každý operačný výkon, zásah do ľudského organizmu, znamená pre pacienta bolesť. Preto ľudia už v dávnej minulosti hľadali spôsoby, ako toto utrpenie zmierniť či odstrániť. Ale asi len pred sto rokmi sa začala používať éterová anestézia, pri ktorej sa pacient uspal a prestal trpieť krutými bolesťami. Samozrejme, že technika používania najmä celkovej anestézie sa stále zdokonaľovala. Rozvoj bol charakterizovaný najmä hľadaním tzv. inhalačných anestetík, ktoré sa dostávajú do organizmu dýchacími cestami. Tento „vstup“ sa totiž považuje za veľmi výhodný, nakoľko sa koncentrácie podávaných vdychovaných anestetík môžu rýchlo upravovať, pridať alebo ubrať. Tento vývoj sa delí na niekoľko období, avšak súbežne s ním dochádza k hľadaniu aj ďalších liekov, ktoré zmierňujú bolesť, čiže tlmia činnosť mozgu. Výsledkom je, aby pacient počas operačného zákroku pokojne spal a nevnímal bolesť. Ide o látky, ktoré sa do organizmu zavádzajú intravenózne...

Obvykle na prelome rokov, keď hodnotíme starý a rozmýšľame nad novým rokom, prídu na rad i záväzky, ciele, plány. Možno väčšina fajčiarov podľa štatistík viac ako 70 % si vtedy sľubuje, že v novom roku určite prestane fajčiť. Ale napokon zlyhá. S novým liekom na túto nebezpečnú závislosť sa môže každý pokúsiť nad ňou zvíťaziť.

Samotná pevná vôľa niekedy nestačí

Prečo prestať fajčiť

Aj samotní fajčiari si už teoreticky veľmi dobre uvedomujú, že fajčenie samotné alebo s inými rizikovými faktormi je zodpovedné za vznik mnohých ochorení, z ktorých je minimálne 20 smrteľných. Podľa Svetovej zdravotníckej organizácie na následky fajčenia zomrie každý druhý fajčiar. Fajčenie zodpovedá za 30 % prípadov nádorových ochorení (hlavne dýchacích ciest a tráviaceho traktu), za 20 % ochorení srdcovocievneho systému (najmä ischemickej choroby srdca, vrátane infarktu myokardu, ischemickej choroby mozgu s jej prejavmi – náhlou cievnou mozgovou príhodou) a za 75 % prípadov chronickej obštrukčnej choroby pľúc. Navyše, fajčenie má nesporne negatívny vplyv na tehotnosť a plod i na kvalitu života, najmä vo vyššom veku.

Na Slovensku podľa posledných údajov z r. 2006 fajčí pravidelne 25 % a príležitostne ďalších asi 13 % obyvateľov. Hoci celkové percento fajčiarov za posledné roky mierne klesá, varujúce je, že s fajčením začína stále veľa mladých ľudí do 30 rokov, a 80 – 85 % z nich sa stávajú závislými od a stávajú sa závislými od nikotínu. Na druhej strane až 70 % aktívnych fajčiarov by chcelo prestať so svojou závislosťou, bez odbornej pomoci je však takmer 95 % z nich neúspešných. Fajčiari pri zbavovaní sa závislosti potrebujú poradenstvo, podporu a vhodnú farmakoterapiu.

Na kostrách z predhistorickej doby sa našli degeneratívne zmeny, preto je pravdepodobné, že osteoartróza bola prvou indikáciou k balneoterapii vôbec. Nedá sa to však chápať ako prvé racionálne využívanie prírodných liečivých postupov, pretože uvedené prostriedky boli často súčasťou náboženskomagických procedúr. Veľké verejné kúpele predázijskej kultúry Indov boli okrem hygienických a liečebných cieľov zabudované do psychosomatického konceptu vtedajšej medicíny, náboženskomagická zložka mohla mať význam psychoterapie. Rovnako v archaickej medicíne Grécka kúpeľ slúžil zároveň očiste i náboženským cieľom, čo je popisované i v Homérových eposoch. Pretože fraktúry sa pomerne často vyskytovali už u pračloveka, ďalšiu indikáciu k liečebnému využívaniu tepla predstavovali stavy po úrazoch. Je známe, že starí Rimania zranených vojakov posielali do kúpeľov s teplými minerálnymi prameňmi, podobné skúsenosti sú aj z Japonska. V roku 201 nášho letopočtu po útoku na Kóreu zranených japonských vojakov posielali na liečenie do kúpeľov Uroshino, ktoré sa tak stali prvými vojenskými kúpeľmi v krajine. V neskororepublikánskom Ríme teplé pramene, od ktorých si ľudia sľubovali liečivý účinok, sa stali dokonca objektom kultového uctievania. V období rímskych cisárov bolo v Ríme veľmi veľa kúpeľov prístupných verejnosti. V roku 216 otvoril cisár Caracalla v Ríme najväčšie termálne kúpele Rímskej ríše, kde sa za nízke vstupné vo vykurovanej budove mohlo súčasne kúpať až 1 500 ľudí.

V strednej Európe sa vo väčšej miere začínajú využívať teplé pramene v dvanástom storočí. Pôvodne ich využívali len miestni obyvatelia, ale postupne sa chýr o ich uzdravujúcich účinkoch rozšíril. V mnohých kúpeľoch sa traduje, že na liečivý účinok termálnych prameňov, prípadne peloidov, upozornilo človeka inštinktívne sa správanie zvierat. Vyliečenie chromej ovce, ktorá si pravidelne máčala nohu v termálnej vode, inšpirovalo pastiera k liečeniu svojich ťažkostí. Teplo sa používa na zmiernenie bolesti od prvých skúseností s účinkom slnečného tepla. Liečebné účinky piesku zohriateho slnkom a termálnych prameňov využívali už prvotné národy na úsvite dejín. Využívala sa tiež radiačná energia otvoreného ohňa. Prvé využitie v liečbe bolo inštinktívne. Termoterapia je liečba fyziologická, pri správnej indikácii a postupe veľmi účinná, navyše pacienti ju hodnotia ako veľmi príjemnú.

Vzhľadom k tomu, že termoterapia okrem liečby zameranej na postihnutý orgán spôsobuje i celkové vegetatívne preladenie organizmu, je jej využívanie v súčasnosti ešte viac opodstatnené, ako kedykoľvek v dávnej minulosti.Tradičný nápis „Dolores avolant in thermis“ informoval návštevníka pri vstupe do kúpeľov, že v termách bolesti odletia. Teplo sa empiricky využívalo na tlmenie bolesti, zníženie svalového napätia, zlepšenie preťaženosti väzivových vlákien, stimuláciu difúzie a fagocytózy, priaznivé ovplyvnenie viskozity kĺbovej tekutiny, protizápalový účinok a vegetatívne preladenie organizmu.

V miestach, kde neboli termálne pramene, sa využívala liečba potením. Veľkej obľube sa tešila u Arabov, kde pacientov ukladali k teplej peci. Parný kúpeľ má svoje korene v severnej a centrálnej Ázii, odkiaľ ho Indiáni pri vyvandrovaní Behringovou cestou asi 10 000 rokov pred n. l. priniesli do Severnej a Strednej Ameriky. V Štátnom historickom múzeu v Denveri je život Indiánov stvárnený vo veľkých výkladných skriniach. U kmeňa Navaho je potný stan postavený z vetiev, zapichnutých do zeme. V blízkosti východu zo stanu bola vyhĺbená jama, do ktorej sa vidlicovými palicami položili horúce kamene, ktoré sa postriekali vodou. Účinok parného kúpeľa v drevených domčekoch s pecami dokázateľne poznali západní Slovania už v dvanástom storočí.

Ako sme zistili, termoterapia sa hojne využíva takmer vo všetkých našich kúpeľoch, a ich zariadenia veľa investujú do takého vybavenia, aby ju poskytovali moderne a čo najkvalitnejšie.