6/2008

Východne od Prahy sa v údolí rieky Labe nachádza historické mesto Poděbrady, sto rokov známe aj ako kúpele pre liečbu chorôb srdca. Dnes je súčasne i miestom zdravotného wellnessu s bohatou ponukou relaxačných procedúr a služieb.

Poděbrady sú známe od roku 1224. V druhej polovici 13. storočia tu pre výhodnú polohu pri rieke Labe dal český kráľ Přemysl Otakar II. postaviť kamenný hrad. Mesto zažilo rozkvet najmä za pánov z Kunštátu, z ktorých pochádzal aj Jiří z Poděbrad, v roku 1458 zvolený za českého kráľa. Preto sa v roku 1472 Poděbrady stali kráľovským mestom.

Vznik kúpeľov sa síce datuje do 17. storočia, keď tu vznikli malé kúpele so železitou minerálnou vodou, ale skutočné kúpele sa začali budovať až v roku 1905, keď pri hľadaní pitnej vody navŕtali na zámockom nádvorí silný prameň alkalickozemitej kyselky s vysokým obsahom magnézia a vápnika, ktorá má liečivé účinky predovšetkým pri chorobách srdca.

Prvá úspešná sezóna v uhličitých kúpeľoch bola práve pred sto rokmi v roku 1908. O kompletné vybudovanie kúpeľov sa neskôr od roku 1919 starala Akciová spoločnosť Uhličité kúpele a žriedla v Poděbradoch, ktorá orientovala kúpele na liečenie chorôb srdca. V roku 1926 zriadili Prvý vyšetrovací a liečebný ústav špecializovaný na choroby srdca a prof. Dr. Václav Libenský, ktorý tu pôsobil, bol zakladateľom a prvým prezidentom Českej kardiologickej spoločnosti. Ústav získal medzinárodný ohlas a o rok už zorganizoval prvý lekársky zjazd a prvý zjazd slovanských lekárov. Druhá svetová vojna zastavila sľubný rozvoj kúpeľov: najprv sa tu usídlili nemeckí vojaci, neskôr bol v kúpeľných objektoch zriadený vojenský lazaret a po vojne kúpele poštátnili.

V roku 1997 sústredil profesor Milan Šamánek, DrSc., tím špičkových odborníkov z oblasti kardiológie a diabetológie a vytvoril Vedeckú radu kúpeľov, ktorá navrhuje zavádzanie nových diagnostických a liečebných metód do kúpeľnej starostlivosti, kontroluje odbornú úroveň a garantuje vysoký štandard kúpeľnej liečby. Liečia sa tu dospelí i deti predovšetkým na choroby obehového ústrojenstva, metabolické a endokrinné ochorenia, diabetes, obezitu i choroby pohybového ústrojenstva. Poděbrady vynikajú špičkovo prepracovanou pooperačnou rehabilitáciou.

Chorí môžu byť premiestnení do kúpeľov aj tesne po kardiochirurgickom výkone na lôžkové oddelenie Centra skorej rehabilitácie (obdoba jednotky intenzívnej starostlivosti), aby začali s rehabilitáciou čo najskôr. Po stabilizácii stavu sa potom doliečujú ako ostatní kúpeľní pacienti. Výsledky sú neuveriteľne dobré. Pacienti majú tiež k dispozícii psychológa i poradňu na odvykanie fajčenia, ktoré je pri srdcovocievnych ochoreniach veľmi dôležité. Okrem klasických liečebných procedúr majú kúpele dobre rozvinutú modernú diagnostiku s využitím najnovších pomocných vyšetrovacích metód a nechýba im ani pestrá ponuka procedúr zdravotného a relaxačného wellnessu.

„Čo sa nevylieči ohňom, vylieči nôž, čo nevylieči nôž, vyliečia vody, a čo sa nedá vyliečiť vodami, treba pokladať za nevyliečiteľné“. Tak hovorili antickí Rimania o užitočnosti pobytu v thermách, kúpeľných zariadeniach. „Thermae“ sa rozšírili po celej Rímskej ríši a spájali sa so športovými hrami, zábavou a lukulskými hodmi

Prvá zmienka o prírodných horúcich prameňoch v Bathe v juhozápadnom Anglicku pochádza z roku 800 pred n. l., kedy vodu z nich pili a v nej sa aj umývali už starí Kelti. Do prameňov hádzali mince ako dary bohyni Sulis, ktorej tu postavili svätyňu. Archeologické nálezy dokazujú, že krátko po invázii do Británie v roku 43 n. l. práve tu Rimania postavili kúpele, nazvali ich Aquae Sulis a nadviazali tak na tradíciu bohyne, ktorú si stotožnili s rímskou bohyňou Minervou. Nad jedným z troch tunajších horúcich prameňov vybudovali chrám, kde sa schádzala elita, uzatvárali obchody a viedli sa filozofické debaty. Boli a dodnes sú to jediné termálne kúpele v Británii, pričom sa doposiaľ nezistilo, odkiaľ pramene vyvierajú, napriek modernej geologickej štúdii. Kúpele Bath sa architektonicky vymykajú všetkým konvenciám. Súčasný grandiózny projekt zo skla spája priehľadnými stenami kúpele dávnej minulosti s 3. tisícročím. Po 23 rokov trvajúcej rekonštrukcii návštevníci prišli v roku 2003 do jedných z najmodernejších kúpeľov sveta, ktorých historická časť je na zozname pamiatok Svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. A to ešte v roku 1978 boli kúpele v dezolátnom stave a slúžili len ako turistická atrakcia!

Kakaovník má svoj pôvod v povodí Amazonky a Orinoka. Asi po prvý raz ho začali pestovať Mayovia najmenej pred 3 000 rokmi v oblasti Yucatanu v Mexiku. Bôby z tohto stromu sa v tejto oblasti používali ako platidlá a vyrábal sa z nich horký korenistý nápoj xocoatl. Aztékovia považovali kakaovník za dar od boha Quetzalcóatla, ktorý im mal doniesť všetky poklady raja. Keď sa v apríli 1519 na pobreží vylodil moreplavec Hernan Cortés, aztécky kráľ Montezuma II. si myslel, že to je očakávaný boh. Kruto sa však zmýlil. Cortésa očarovalo bohatstvo, ktoré dostal na privítanie (vrátane šálky čokolády), a tak sa rozhodol vyhlásiť sa za panovníka, kráľa vzal za rukojemníka, dobyl hlavné mesto ríše a prisvojil si jej obrovský poklad. Bol to síce koniec aztéckej civilizácie, ale zároveň štart invázie čokolády do celého sveta. Dodnes sa nájdu jej neprajníci, no zbožňovateľov je viac.

A dnes sa môžu oprieť o tvrdenia odborníkov, ktorí výskumom dokázali prospešnosť čokolády pre ľudský organizmus. Denná konzumácia 40 gramov tmavej čokolády (s obsahom 70 % kakaovej hmoty) môže ľudský organizmus zásobiť dostatočným množstvom polyfenolov, čo je pozitívne v prevencii kardiovaskulárnych ochorení a rakoviny.

Na jednej strane suché a prekúrené interiéry, na strane druhej sneh, mráz a vietor – nič z toho nášmu „prírodnému odevu“ pokožke, neprospieva. Ponúkame vám niekoľko užitočných informácií

V zime je naša pokožka ťažko skúšaná. Jej odhalené časti trpia suchým vzduchom, mrazom a vetrom, zahalené zas dráždia goliere, roláky, šály, ruky vlnené rukavice, nohy sú celý deň zatvorené v obuvi... Ako jej môžeme pomôcť? Hydratáciou!

Niektoré ženy si však hydratačné prípravky spájajú s letom. Nezamrznú v zime na pleti? Akokoľvek neuveriteľne to znie, verte, že nie. V našom klimatickom pásme takéto obavy nie sú na mieste. Zavodňovať pokožku treba aj v zime, pretože asi 80 % času trávime v presušených interiéroch. Že neviete, o čom hovoríme? Suché teplo centrálneho vykurovania, klimatizovaná kancelária, nákupné centrum, kino, automobil, kabína lietadla. Počas vykurovacej sezóny klesá relatívna vlhkosť vzduchu v mnohých miestnostiach na menej ako 30 percent. Trpí drevený nábytok, izbové kvety, ale aj náš organizmus. Ako prvé vysychajú sliznice ústnej dutiny, nosa, očí. Strácajú prirodzené sekréty s ochrannými zložkami, najmä antimikrobiálne pôsobiacim lyzozýmom. Dôsledkom sú ochorenia horných aj dolných dýchacích ciest a podráždené oči. A koža je na tom podobne. V zime mazové a potné žľazy fungujú menej intenzívne, takže v porovnaní s letom je hydrolipidový film pokožky tenší. Ak jej nepomôžeme, vyschýna. Nepríjemný pocit presušenej, akoby malej kože mnohí poznáme, napríklad po spánku v blízkosti radiátora.Sucho a teplo interiérov, ktoré následne striedame s chladom exteriérov, neprospieva žiadnemu typu vlasov a pokožky. Najhoršie na tom sú však suchá a citlivá so sklonom k tvorbe ekzémov, ako aj bezbranná koža detí do 3 rokov, ktorej obranné mechanizmy sú ešte len v štádiu vývoja. Pre svoje zdravie a krásu koža a vlasy potrebujú vzdušnú vlhkosť najmenej 60 percent. Rovnováha medzi výdajom a príjmom vlhkosti do pokožky je však až pri 70 až 80 percentách.